Obecný úrad Breza
Breza 56, 029 53 Breza
Telefon: +421 43 / 557 62 23
E-mail: breza@orava.sk
ObecBreza
Začiatky kolonizácie hornej Oravy na valaskom práve môžeme datovať 16. storočím. Valasi ako prví obyvatelia Brezy sa usadili v zúženom údolí Bielej Oravy v miestach, kde sa do nej vlieva potok Kýčera. Prvá známa zmienka o obci Breza je v daňovom súpise z roku 1593. Palatín Juraj Thurzo pridelil v roku 1615 jednotlivým osadám patriacim k oravskému panstvu pastviny, určil im počet oviec a poddanské povinnosti.Prvým známym šoltýsom v Breze bol Pavol Lokčanský, ktorý bol v čele dediny v roku 1619, keď urbár oravského panstva zaznamenáva v Breze už aj mlyn a pílu.
V roku 1774 bol na generálnej kongregácii Oravskej stolice zverejnený armáles rodu, ktorý dostal 7.11.1773 od panovníčky Márie Terézie Michal Matejčík. Bola to jeho odmena za to, že z poverenia oravského panstva postavil cestu z Párnice do Kraľovian cez neschodné skaliská, útesy a bralá. On dal postaviť aj prvý most cez rieku Oravu v Dolnom Kubíne.
Relatívne pokojný život a rozvoj obce narúšali takmer každoročne povodne, rozmary počasia, ale aj požiare. Brezu však neobišli ani veľké epidémie. V rokoch 1831 a 1873 to boli veľké epidémie cholery.
Od čias Márie Terézie stáli na čele obce richtári. Po zrušení poddanstva bola nutná úprava vzťahov medzi oravským panstvom a urbárnikmi Brezy. Dňa 28.6.1878 pred kráľovským súdom v Ružomberku sa kodifikovala „urbárska dobrovoľná dohoda“. Obec zastupovalo 127 občanov na čele s richtárom Jánom Šimekom.
V Breze, tak ako vo väčšine oravských obcí bolo rozvinuté len základné, tzv. ľudové školstvo, ktoré v najstaršom období malo cirkevný charakter. Aj tu bola rímskokatolícka cirkevná škola, pretože obyvatelia obce boli skoro výlučne rímsko-katolíckeho vierovyznania. Bol tu jeden učiteľ: Ján Zborek ktorý vyučoval počas Rakúsko - Uhorska aj po vzniku Československej republiky v rokoch 1878 – 1932. Patril medzi známe postavy oravského školstva a podľa uhorských školských zákonov učil aj po maďarsky. V roku 1882 mala Breza 191 domov, v ktorých bývalo 210 rodín a dovedna 1 203 obyvateľov. Obec sa postupne rozvíjala a v r.1894 sa dokonca stavala rímskokatolícka škola s celkovým nákladom 2913 zlatých.
Začiatok 20. storočia aj roky 1. sv. vojny priniesli ľudu Brezy biedu a utrpenie. Muži odišli na front a všetky poľnohospodárske práce museli robiť starci, ženy a deti. Vojnoví zajatci – Taliani, pridelení do Brezy stavali pre oravský komposesorát úzkokoľajnú železničnú trať z Lokce do Mutného a Zákamenného . Za zabratú pôdu dostali Brezania lesy Paseku a Háj. Dlhým trvaním vojny začala byť núdza o potraviny a základné potreby. Základné potraviny sa vydávali len na poukážky.
Hladinu politického života rozvírili len agitácie pre plebiscit, ktorým sa obyvateľstvo Hornej Oravy malo rozhodnúť, či chce patriť k Poľsku alebo k Československej republike. Poľská agitácia bola neúspešná, ale aj tak vláda ČSR musela Poľsku odstúpiť časť severnej Oravy a Spiša.
Bieda, rekvirácie a nedostatok pracovných síl nútil ľud Brezy hľadať živobytie vo vyspelejších krajinách. Veľa ľudí z Brezy sa vysťahovalo do USA, Kanady, Argentíny, Brazílie a Juhoslávie.
Počas 2. svetovej vojny opäť odchádzajú muži na front. Mená Štefan Dudášik, Jozef Janík, František Janík patria k tým, ktorí sa pridali na opačnú stranu a bojovali proti Nemcom. Dňa 3.4. 1945 bola obec Breza oslobodená.
V Breze bol národný výbor založený 12.4.1945 a týmto dátum sa začína budovateľské / socialistické/ obdobie. Za jeho predsedu bol zvolený dovtedajší starosta obce Jozef Matejčík. Vybudoval sa vodovod, elektrifikovala sa obec. V roku 1954 bol v Breze založený požiarny zbor. Zdravotnú starostlivosť pre všetkých občanov zabezpečoval na zdravotnom stredisku MUDr. Fornúsek. Kultúrny dom s kanceláriami pre MNV bol postavený v roku 1957. V roku 1961 je postavená nová budova základnej školy. V akcii Z sa následne postavila materská škola, nákupné stredisko.
Nová epocha vo vývoji obce sa začína po roku 1989. Demokratizácia spoločnosti, nové usporiadanie majú vplyv aj na dianie u nás v obci. Prvým starostom sa stal Ing. J. Volček.
Do popredia sa dostáva medzinárodná spolupráca. Hlavnými oblasťami spolupráce sú:
V druhej polovici 19. stor sa situácia v Breze (a na celej Orave) dramaticky zhoršila. Neustálym dedením sa polia pre rodinu zmenšili natoľko, že malé množstvo pôdy nebolo schopné uživiť rodinu. Ťažký život obyvateľov Oravy fundovane a výstižne opísal obvodný notár so sídlom v Rabči v rokoch 1927 – 1935. Text nám pomôže dobre pochopiť príčiny veľkého vysťahovalectva z Oravy.
„Počasie je nepriaznivé, aj zima, lebo sa nedá furmančiť. Na poliach jesenná sejba vymrzne, na jar je počasie tak zlé, že sa nedá riadne siať, seje sa neskoro. Chudobný roľník nemá dostatok hnoja, nemá riadne obilie na osivo ani satbu a sadenie nie je dosť silné, aby vzdorovalo silným jarným a jesenným mrazom. Čo zostane a čo by sa dalo zužitkovať, seno, otava a obilie po žatve, nemôže sa zachrániť pre nepriaznivé počasie, zobrať a uskladniť do stodoly a tak zhnije na poli. Takéto úrody, čo sa zrna týka, sa nedajú na ľudskú potrebu mlieť, slama a potrava pre dobytok upotrebovať, lebo z toho ochorie. Toto sa opakuje z roka na rok. Postupne tak ako má tunajší maloroľník menej príjmov, dôchodkov, zárobkov, nemôže si zadovážiť dostatok umelého hnojiva, jedinej podmienky tohto hospodárstva. Tunajší roľník spotrebuje slamu na kŕmenie dobytka, na stelivo používa mach a smrečinu. Do hnoja tečie dažďová voda, ktorá to najlepšie z hnoja vymyje tak, ako na poliach prudké jarné dažde a jesenné lejaky odplavia aj hnoj aj humus. Je vôbec nešťastie tohto obyvateľstva, že sa tu musí trápiť a hospodáriť na poli, ktoré je viac menej už od prírody predestinované na to, aby tu bolo výlučne len lesné hospodárstvo, chov dobytka a ovčiarstvo. Je smutný osud tunajšieho obyvateľstva, ktoré nedopracuje toľko obilia s úmornou prácou za pol roka, koľko mu je potrebné na celoročnú výživu. Pre týchto úbožiakov by bolo potrebné, aby aspoň polovička bola kolonizovaná na lepší kraj ... maloroľník nie je v stave vyživiť rodinu, zaplatiť dane a úroky zo svojich dlhov. Ostáva im predať hospodárstvo, inak ho postihne exekúcia“.
Boli tri možnosti riešenia katastrofálnej situácie: Intenzifikáciou poľnohospodárskej výroby získať viac potravín, ktorá však v daných podmienkach nebola možná. Odsťahovať sa do mesta a zamestnať sa v rozvíjajúcom priemysle. Na Orave sa však priemysel vôbec nebudoval, preto sa niekoľko rodín vysťahovalo za prácou do Budapešti, ktorá sa rýchlo rozrastala a poskytovala obmedzené množstvo práce. Preto im zostávalo iba:
V USA sa po skončení Občianskej vojny v ktorej zvíťazil priemyselný Sever prudko rozvíjal prie-mysel a Amerika potrebovala veľké množstvo nových pracovných síl. Preto sa majitelia baní v roku 1877 rozhodli, že aj na Slovensko pošlú agentov, aby verbovali robotníkov pre banský a oceliarsky priemysel v USA. Amerika poskytovala pracovné príležitosti aj pre nekvalifikovaných robotníkov a zárobok bol v porovnaní s Uhorskom niekoľkonásobne vyšší. V rokoch 1875 až 1914 emigrovalo do Spojených štátov viac ako 620 000 Slovákov.
Na rozhodnutí vysťahovať sa do USA mala vplyv aj stupňujúca sa maďarizácia. Deti v školách sa učili po maďarsky, na úradoch sa komunikovalo v maďarskom jazyku, všetky dokumenty boli v ma-ďarčine a na obchodoch a budovách boli maďarské nápisy. Všetko presviedčalo obyvateľov Brezy, že nie sú Slováci ale Maďari. To viedlo k oslabeniu vzťahu k domovu a uľahčilo rozhodovanie o ceste za more.
Aj v Breze boli agenti verbovať na prácu do Ameriky, boli tu tiež agenti lodných spoločností, ktorí dávali informácie o cestovaní a dali sa u nich kúpiť aj lodné lístky. Objavili sa aj prevádzači na územie Poľska, cez ktoré sa dalo bez pasov „na čierno“ dostať do prístavu Hamburg a ušetriť peniaze a energiu na vybavovanie pasu.
Veľká časť vysťahovalcov sa neplánovala usadiť v USA natrvalo. Plánovali niekoľko rokov tam pra-covať, našetriť doláre a s úsporami sa vrátiť domov; kúpiť pôdu, postaviť murovaný dom a žiť v lepšom sociálnom postavení. Ktorí sa rozhodli v Amerike natrvalo usadiť, predali svoje pole, dom a ostatný majetok, tým získali paniaze na cestu a na usadenie sa v novej vlasti. Na cestu si brali oblečenie, peniaze a najmä stravu.
Počet vysťahovalcov z Brezy (aj z celej Oravy) nebolo možné donedávna zistiť. Pred rokom 1914 sa nezachovala evidencia vydaných pasov, žiadosti o vydanie pasu sú nekompletné, náhodne roztrúsené v archíve župy. Tiež sa neviedla evidencia cestujúcich do Ameriky. Okrem toho veľa ľudí odchádzalo do Ameriky bez pasu, „na čierno“ mimo evidenciu. Župní úradníci odhadovali, že takto vycestovala väčšina vysťahovalcov, proti čomu sa robili aj policajné opatrenia, ale neúspešne. Preto v monografiách jednotlivých obcí je stať o vysťahovalectve napísaná všeobecne bez konkrétnych údajov. Vysťahovalectvo je v podstate biele miesto v dejinách obce.
Americké úrady umožnili prístup do evidencie prisťahovalcov Imigračného úradu na Ellis Islande v New Yorku, ktorým prešli všetci prisťahovalci v rokoch 1892 – 1924. To bola doba v ktorej vycestovala drvivá väčšina emigrantov z Brezy, pravdepodobne všetci. Vyhľadávanie sťažovalo, že mená a názvy boli písané maďarským pravopisom a pri prepisovaní do evidencie americkí imig-rační úradníci ešte viac skresľovali slovenské mená. Napriek uvedeným problémom nám to umo-žnilo podľa mena a miesta pôvodného pobytu vyhľadať 435 (!) vysťahovalcov z Brezy. V zozname sú všetci ktorí pristáli pri brehoch Ameriky; s pasom alebo bez neho. V tabuľke uvádzam všetky údaje ktoré sú v evidencii, mená a názvy uvádzam tak ako sú v origináli
Podľa veku najväčšiu skupinu tvorili vysťahovalci vo veku 15 – 20 rokov - 150 osôb tj. 34,5%, nasledovala skupina 31 - 40 rokov (91 – 20,9%), priemerný vek bol 24,3 rokov. Podrobnejšie v Prílohe 1. Vysťahovalectvo bolo doménou mužov, žien bolo prekvapujúco málo, v porovnaní s inými obcami, z ktorých žien bolo iba o málo menej ako mužov. Celkovo sa vysťahovalo 368 mužov, tj. 84,6%, žien 67 tj. 15,4%. Z mužov bolo ženatých 59 (16,0%), slobodných 309(84,0%); ženy vydaté 30 (44,5%), slobodné 37 (55,2%). Najviac Brezňanov pristálo v New Yorku v r. 1899 – 61 (14,1%) osôb, na druhom mieste v roku 1901 50 (11,5%) osôb.
Keď boli so všetkým pripravení vydali sa z Brezy na ďalekú cestu. Často ich sprevádzal agent lo-diarskej spoločností, ktorí im pomáhal orientovať sa v novej neznámej situácii. Vysťahovalci ktorí mali pas cestovali železnicou južnejšou trasou do prístavu Brémy (217 osôb), tí ktorí pas ne-mali, odchádzali „na čierno“ a cestovali severnejšou trasou cez územie Poľska a Nemecka do severnejšie položeného prístavu Hamburg (196 osôb). Jednotlivci využili aj prístavy Le Havre (7 osôb), Rotterdam (6 osôb), Fiume (5 osôb), Antverpy, Liverpool, Cuxhaven a Boulogne po 1 osobe. V prístave sa ubytovali v prístavných barakoch, v ktorých čakali na loď. Zakúpili si lodné lístky do najlacnejšej tretej, tzv. „vysťahovaleckej triedy“.
Lodný lístok
V prístave bol vypracovaný zoznam cestujúcich, ktorý obsahoval meno vysťahovalca, bývalé miesto pobytu a odpovede na 29 otázok. Tento dokument po príchode do USA odovzdal kapitán lode americkým úradníkom, ktorým slúžil na posúdenie spôsobilosti prisťahovalca usadiť sa v USA.
Lodný zoznam vysťahovalcov
Vysťahovalci cestovali do Ameriky na veľkých parníkoch, ktoré boli postavené koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Boli konštruované na prevoz veľkého množstva chudobných vysťaho-valcov z Európy do USA.
Parník „Amerika“ bol spustený na vodu v Belfaste v r. 1905. Viezol celkom 897 pasažierov, z toho 1. triedy 420, 2. triedy 254 a 3. triedy 223 pasažie-rov.
Parník „Kaiserin Auguste Victoria“ bol spustený na vodu v Štetíne v r. 1905. V tom čase bol najväčšia loď na svete. Viezol celkom 2 996 cestujúcich, z toho 1. triedy 652, 2. triedy 286 a 3. triedy 2 058 pasažierov.
Auguste Victoria /16 osôb//, Aller /2/, Amsterdam/1/, Barbarossa /7/, Berlin /1/, Blucher /12/, Bremen /7/, Breslau /1/, Bulgaria /8/, Carpathia /3/, Columbia /3/, Darmstadt /3/, Deutschland /24/, Etruria /1/, Friedrich der Grosse /13/, Furst Bismarck /28/, Gera /5/, Gneisenau /5/, Graf Waldersee/13/, Grosser Kurfurst /16/, H.H.Meier /2/, Hannover /2/, Hudson /1/, Chemnitz /6/, Chicago /2/, Imperator /5/, Kaiser Friedrich /4/, Kaiser Wilhelm der Grosse /46/, Kaiser Wilhelm II /45/, Karlsruhe /4/, Konigin Luise /2/, Kronland /1/, Kronprinz Wilhelm /7/, La Lorraine /3/, Main /5/, Milano /1/, Moltke /10/, Mount Caroll /1/, Mount Clay /1/, Oldenburg /2/, Patricia /6/, Pennsylvania /10/, Phoenicia /20/, President Arthur /1/, Pretoria /36/, Prinz Friedrich Wilhelm /4/, Rhein /3/, Rotterdam /6/, Seydlitz /1/, Spree /1/, Suffren /2/, Trave /2/, Ultonia /2/, Zieten /4/.
Cestujúci 3. triedy boli umiestnení v podpalubí, v malých izbách ležali ľudia na regáloch na jedno-duchom slamníku, spolu muži, ženy aj deti. Strava bola minimálna, väčšinou sa museli stravovaťzo svojich zásob. Pitná voda sa rozdávala na prídel len v časových intervaloch, alebo len raz do dňa. Hygiena bola nedostatočná, vzduchu v izbe málo, mnohých premáhala morská nemoc.
Po 15 až 60-tich dňoch – podľa rýchlosti plavby - pristála loď v prístave, pri móle East River v New Yorku. Vysťahovalci 3. triedy boli prevezení člnmi alebo trajektami na ostrov Ellis Island, kde sídlil Imigračný úrad a kde museli Brezňanci prekonať poslednú prekážku na ceste za lepším životom.
Budova Imigračného úradu dnes. V budove je múzeum prisťahovalectva „Ellis Island Immigration Museum“.
V rokoch 1820 – 1892 sídlil Imigračný úrad na juhu Manhattanu v prístave Castele Garden. Odtiaľ ho presťahovali na ostrov Ellis Island, kde v tieni Sochy Slobody postavili novú budovu z „Gruzíns-kej borovice“ a otvorený bol 1.1.1892. Tento ostrov sa premenil na malé mesto, v ktorom sa nachádzal nový Imigračný úrad, súd, škola, nemocnica, obchody a ubytovne. Večer 17. júna 1897 budova do základov vyhorela. Okamžite začali stavať novú „ohňovzdornú“ budovu otvorenú 17. decembra 1900 a v tento deň prijali 2 251 prisťahovalcov. Cez tento ostrov prešlo medzi rokmi 1892 až 1954 do Ameriky viac ako dvanásť miliónov (uvádza sa aj 17 milionov) prisťahovalcov. V novembri 1954 bol Ellis Island oficiálne uzavretý. V r. 1965 vyhlásili Ellis Island za súčasť Sochy slobody, ktorá bola postavená na susednom ostrove, za Národný pamätník. Po dôkladnej rekonštrukcii otvorili ostrov pre verejnosť a v budove Imigračného úradu zriadili múzeum „Ellis Island Immigration Museum“. Múzeum prijalo takmer 2 milóny návštevníkov ročne.
Príchod na Ellis Island
Vláda Spojených štátov zaviedla regulačné opatrenia. Do krajiny nesmeli vstúpiť: chorí, najmä na infekčné nemoci, negramotní, a úplne nemajetní – prisťahovalec musel mať majetok, min. 10 dolárov v hotovosti, alebo sponzora. ktorý by sa za neho zaručil. Preto musel každý imigrant absolvovať lekársku a právnu kontrolu. Po prevezení na ostrov Ellis Island oddelili mužov od žien a detí. Všetkých zoradili do radu a čakala na nich vstupná zdravotná prehliadka.
Prehliadka začala už pri vstupe do hlavnej haly. Do haly viedli schody, na konci ktorých stál lekár a pozoroval prichádzajúcich hore schodmi. Všímal si, či niektorý z nich nekríva, či nie je veľmi zadýchaný, či sa u neho navonok neprejavuje nejaká fyzická, psychická alebo motorická porucha. Následne ich kontroloval očný lekár, ktorý po rýchlom zbežnom vyšetrení rozhodol, či dotyčný pokračuje ďalej, alebo ho poslal na detailnejšie vyšetrenia, alebo ho hneď vrátil na najbližší parník do jeho krajiny, odkiaľ prišiel. Od očného lekára ho poslali na ďalšie vyšetrenia, kde sledovali duševné či fyzické deformácie, nákazlivé choroby, tehotenstvo, pohlavné choroby a podobne. Po každom vyšetrení prisťahovalcovi na hruď napísali kriedou nejaký znak, ktorý predstavoval v skratke jeho diagnózu. Po vyšetreniach čakal prisťahovalca pohovor s úradníkom, ktorý mal pred sebou spis o všetkom, čo sa jeho osoby týkalo. Tento spis bol doplnený o jeho chorobopis, ktorý mu tam lekári urobili.
Všetky tieto náležitosti boli podrobne skúmané a na ich základe sa úradník rozhodol, či prisťa-hovalca do krajiny pustí, alebo nie. Úradníkovi často pomáhal tlmočník, keďže väčšina prisťa-hovalcov neovládala anglický jazyk.
Lekárska prehliadka
Každému bolo položených tridsať dva otázok, v ktorých sa ho pýtali na jeho meno, vek, povolanie, krajinu pôvodu, či je vzdelaný, či vie písať, čítať, koľko peňazí si nesie so sebou a podobne.
Ak mali kontrolovaní nejaké problémy umiestnili ich do tzv. „väzby“. Napríklad ženy s deťmi, ktoré cestovali samé, museli v tejto väzbe počkať, kým pre nich neprišiel ich manžel. Ľudia, ktorí cestovali bez peňazí, museli počkať na niekoho, kto im prinesie peniaze, alebo sa za nich verejne
finančne zaručí. Chorí a tehotné ženy boli nútené ostať v nemocnici. Zločinci a políciou hľadané osoby boli hneď zadržané a vyhostené. Táto väzba trvala pre niekoho pár hodín, pre iného pár dní, no našli sa aj takí, ktorí tam strávili niekoľko mesiacov. Približne 80 % všetkých prisťahovalcov strávilo na Ellis Island len niekoľko hodín. Ostatní prisťahovalci boli zadržaní pre nejakú zdravotnú alebo administratívnu príčinu a len 2 % boli automaticky vyhostení z krajiny.
Brezania sa usádzali v priemyselnej oblasti v severovýchodnej oblasti v štátoch New York, New Jersey, Illinois, Connecticut, Ohio, ale najmä v Pensylvánii, kde sa mesto Pittsburg stalo najväčším strediskom Slovákov. Život v Amerike bol pre pre nich ťažkou skúškou. Po neľahkých udalostiach doma, ťažkej a nepríjemnej plavbe po mori, stresujúcich podmienkach na imigračnom úrade sa dostali do ďalšej neľahkej situácie. Prvoradou úlohou bolo usadiť sa, nájsťsi čím skôr prácu a začať sporiť. Vysťahovalci z Brezy boli v drvivej väčšine nekvalifikované pracovné sily, preto sa zamestnávali v baniach a oceliarňach. Práca v týchto profesiách bolačasto oveľa ťažšia ako doma, no pláca sa nedala ani zďaleka porovnať. Baníci a pracovníci v železiarňach mohli zarobiť až $1.50 - $2.00 na deň. Doma by pritom zarobili niečo okolo 15 – 30 centov. Zatiaľ čo muži pracovali v baniach a továrňach, ženy sa buď starali o domácnosť alebo o ubytovne, prípadne tiež pracovali. Ľudia pracovali v neľudských podmienkach, pri nedostatočnej hygiene, v uzavretých priestoroch v baniach a továrňach, časté boli aj smrteľné úrazy.
Prisťahovalci z Brezy sa pripájali k už existujúcim slovenským komunitám, zapájali sa do činnosti slovenských spolkov, prispôsobovali sa novým životným podmienkam. Zdôrazniť ale treba, že pri krstinách, sobášoch, pohreboch, zábave a iných príležitostiach dôsledne zachovávali zvyky, tradície a obrady z domova.
Život Slovákov v Spojených štátoch výstižne charakterizoval významný dejateľ K. Čulen, keď po-vedal: „Nikde nebolo Slovákom tak dobre ako v Amerike, ale nikde netrpeli toľko ako v Amerike.“
PhDr. Juraj Laššuth
| Vek vysťahovalcov: |
|
|
|
|
|
|
| |
| Menej ako 15 rokov: | 43 | 9,9% | Muži: | 368 | 84,6% | Ženy: | 67 | 15,4% |
| 15 – 20 rokov: | 150 | 34,5% | Ženatí: | 59 | 16,0% | Vydaté: | 30 | 44,8% |
| 21 – 25 rokov: | 47 | 10,8% | Slobodní: | 308 | 84,0% | Slobodné: | 37 | 55,2% |
| 26 – 30 rokov: | 82 | 18,9% |
|
|
|
|
|
|
| 31 – 40 rokov | 91 | 20,9% |
|
|
|
|
|
|
| Viac ako 40 rokov: | 22 | 5,1% | Priemerný vek: | 24,3 | rokov |
|
| |
| Neuvedené: | 0 | 0,0% |
|
|
|
|
| |
| Po | Ut | St | Št | Pia | So | Ne |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 30 | 31 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 |
| 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 |
| 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 |
| 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 |
| 27 | 28 | 29 | 30 | 1 | 2 | 3 |
Čakajú Vás v nej štyri otázky, ktoré otvoríte kliknutím na "smajlíky". Otázky musíte zodpovedať, aby ste vedeli vyriešiť záverečnú úlohu, ktorú otvoríte kliknutím na názov obce. Hru otvoríte načítaním QR kódu. Na to, aby ste sa mohli zahrať, potrebujete byť pripojení na internet a mať čítačku QR kódov.
Návštevnosť:
ONLINE:3
DNES:79
TÝŽDEŇ:1035
CELKOM:532084
